„Čo znamená láska pre lyrickú hrdinku Achmatovovú. Lyrická hrdinka a

Čo znamená láska pre lyrickú hrdinku Achmatovovú?

Láska lyrickej hrdinky Achmatovovej je namaľovaná tragickými tónmi. Achmatovovu ľúbostnú poéziu charakterizuje hlboký psychologizmus a lyrika. Jej hrdinky sú rôzne, neopakujú osud samotnej poetky, ale ich obrazy svedčia o jej hlbokom porozumení vnútorného sveta žien, ktoré sú svojím psychologickým zložením a sociálnym postavením úplne odlišné. Toto je mladé dievča v očakávaní lásky („Modlím sa k lúču okna“, „Dve básne“) a už zrelá žena pohltená bojom o lásku a neverná manželka, pripravená na akékoľvek muky za právo slobodne milovať („Šedooký kráľ“ „,“ Bičoval ma môj manžel so vzorom ... “), a sedliačka, a blúdiaci cirkus a otravovač,„ jastrab a smilnica “. Achmatovová má veľa básní o nevydarenej láske, o rozlúčke so svojím milovaným. Osud poetky je tragický. V básni „Múza“ napísala o nezlučiteľnosti ženského šťastia a osudu tvorcu. Odmietnutie lásky v prospech tvorivosti alebo naopak je nemožné. Tu je príklad nepochopenia ženy-poetky mužom:

Hovoril o lete a o tom, že byť básnikom pre ženu je absurdné. Ako si pamätám vysoký kráľovský dom A pevnosť Petra a Pavla.

Prečítajte si básne „Zaťal som ruky pod tmavým závojom ...“, „Šedooký kráľ.“ Akú náladu majú tieto verše? Aké umelecké techniky používa autor?

Jednou z techník je prenos hlbokých citov, prienik do vnútorného sveta milujúcej hrdinky, dôraz na jednotlivé každodenné detaily. V básni

„Zaťala ruky pod tmavým závojom ...“ prenášajú sa kŕčovité pohyby lyrickej hrdinky, ktoré sa snažia udržať si svoju lásku a milovanú („Ty odíď, ja zomriem“). Proti jej napätému stavu stojí pokojná fráza (všimnite si „pokojne a desivo“) „Nestojte vo vetre“, ktorá neguje vnímanie pocitov hrdinky jej milovaným, a zvyšuje tak tragédiu milostnej situácie. „Šedooký kráľ“ je jednou z najobľúbenejších Achmatovových básní o láske, ktorá vyjadruje drámu citov, ženskú túžbu po milovanej osobe, smútok zo straty, nehu pre svoju „šedookú“ dcéru. V tejto básni sa poetka mení na hovorovú reč, takmer aforistickú. Vedci poznamenávajú, že toto je jazyk myslenia. Prostredníctvom udalostí a detailov sa odhaľuje lyrická zápletka tvorby básne, sprostredkuje sa nežný cit, to-ska, žiarlivosť, láska, smútok, to znamená stav ženského srdca. Je v tom aj lyrický vrchol „Teraz prebudím svoju dcéru, / pozriem sa jej do sivých očí“. Výsledok básne: „Váš kráľ nie je na zemi.“

Zdá sa, že tieto básne, podľa slov slávneho literárneho kritika V. M. Zhirmunského, sú zamerané na prozaický príbeh, ktorý je niekedy prerušovaný samostatnými emotívnymi výkričníkmi. A v tom vidíme psychológiu poézie, najmä milostnú poéziu Achmatovovú.

Prečítajte si riadky zo zápisníkov Achmatovovej, ktoré hovoria o účele a mieste básnika v spoločnosti: „Lenže vo svete neexistuje sila, ktorá by bola hrozivejšia a strašnejšia ako prorocké slovo básnika“; „Básnik nie je človek - je iba duch / Buďte slepí, ako Homér, alebo ako Beethoven, hluchí, / Všetko vidí, počuje, všetko vlastní ...“. Ako vidí Achmatovová osud básnika?

Umenie sa zdalo Achmatovovej zázračné a bolo obdarené neporovnateľnou silou. Samozrejme, umelkyňa musí reflektovať súčasnú historickú epochu a duchovný život ľudí, ktorými sa poetka pri svojej práci riadila. A zároveň je jeho duchovný a psychologický vzhľad zvláštny, vidí, počuje a predvída oveľa viac ako bežný človek, a stáva sa tak pre čitateľa zaujímavým a potrebným, hlavne vďaka schopnosti jeho ducha chápať vyššie. Tu je jej chápanie úlohy poézie blízke Puškinovej, čiastočne Inno-Kentijovi Annenskému a ďalším básnikom striebornej doby.

Prečítajte si básne „Samota“, „Mu-za“. Ako vidíte obraz Múzy v Achmatovovej poézii?

Achmatovova múza úzko súvisí s Puškinovou múzou: je tmavej pleti a niekedy je veselá. V básni „Samota“ znie motív básnikovej vyvolenosti. Umenie ho dvíha nad ruch sveta. Achmatovová však cíti aj vášnivú vďačnosť za život, ktorá neustále inšpiruje tvorivosť. Vežu chápeme ako skúsenosť života, trpké a ťažké ponaučenia z osudu, ktoré pomáhajú pozerať na svet ďalekozrakými očami. Samota nie je ani tak všeobecne odklonom od života, ako skôr odklonom od básnikovej ľahkej a nečinnej existencie. Venujme pozornosť prvým riadkom tejto básne: „Bolo na mňa hodených toľko kameňov / že sa už nikto z nich nebojí ...“ Osud nemôže byť nikdy milosrdný k básnikovi v tom najvyššom zmysle slova.

A Achmatovova múza je zároveň večnou múzou, „sladkým hosťom s fajkou v ruke“, prinášajúcou inšpiráciu pre básnika, múzu, ktorej slúžili svetoznámi básnici, napríklad Dante. Anna Achmatová tu hovorí o kontinuite svojej práce.

Prečítajte si báseň Rodná zem. Určte jeho tón. Aké motívy môžete v tejto básni vyzdvihnúť? Aký druh rôzne významy znejú v nej slová „zem“? Aká je téma v posledných riadkoch?

V básni Achmatovovej „Rodná zem“ s odkazom na neskoré obdobie jej tvorby (1961) sa konkrétnosť konceptu krajiny v doslovnom zmysle tohto konceptu spája so širokou filozofickou generalizáciou. Tonalitu možno definovať ako filozofickú. Autor sa snaží prehĺbiť svoje chápanie naj zdanlivejších každodenných a každodenných konceptov. Znejú tu motívy života, ťažké, niekedy tragické, bolestivé. „Špina na galošách“, „Chrup na zuboch“, neporiadok, omrvinky - nielen atribúty zeme zaťažujúce život, ale aj samotné prejavy každodenného života. V posledných riadkoch získava Zem vysoký filozofický význam spojený s koncom pozemskej existencie človeka, ktorý pokračuje už v jej splynutí so zemou, a to vo fyzickom aj v duchovnom zmysle. Slovo „náš“ symbolizuje túto jednotu človeka s jeho domovinou (krajina je v názve pomenovaná ako rodná), s ktorou prežil svoj život, a s pôdou v jej doslovnom zmysle.

K. Chukovsky napísal: „Tiché, sotva počuteľné zvuky majú pre ňu nevýslovnú sladkosť. Hlavné čaro jej textov nie je v tom, čo sa hovorí, ale v tom, čo sa nehovorí. Je majsterkou ticha, narážok, zmysluplných prestávok. Jej ticho hovorí viac ako slová. Na vykreslenie každého, aj obrovského pocitu, používa najmenšie, takmer nenápadné, mikroskopicky malé obrázky, ktoré na jej stránkach získavajú mimoriadnu silu. ““ Prejavte svoje dojmy z oboznámenia sa s textom Achmatovovej.

Texty Achmatovej očarujú vlastnými tajomstvami, nastavujú čitateľa k preniknutiu do podhodnotenia a ticha. Už sme si hovorili o úlohe každodenných detailov pri prenose tajomných milostných pocitov ženy. A v tom spočíva aj tajomstvo Achmatovovej poézie. Keď už hovoríme o tajomstve a jeho porozumení básnikom, rád by som si prečítal jednu z mojich obľúbených básní, ktoré vytvorila ona. Materiál zo stránky

Dvadsiaty prvý, noc, pondelok ... Obrysy hlavného mesta v tme. Nejaký vodák vymyslel, že na zemi je láska. A z lenivosti alebo nudy všetci verili. Takže žijú. Čakanie na rande, strach z rozchodu A spievanie milostných piesní. Tajomstvo je však odhalené ostatným. Nech ticho spočíva na nich. Náhodou som na to narazil A odvtedy sa zdá byť všetko choré.

Existuje tu viac ako jedna záhada. V prvom rade je to tai-na lásky, ktorá sa líši od bežného chápania milostných vzťahov, tajomstvo, ktorého pochopenie robí človeka „chorým“, spojeného s novou víziou. Z nejakého dôvodu je záhada odhalená lyrickej hrdinke dvadsiateho prvého v pondelok večer ... Pravdepodobne je riešenie k dispozícii iba pre ňu. A nakoniec, hravé, „zložil to isté dobré pre nič“.

Básnik Michail Kuzmin nazval Achmatovovu poéziu „ostrou a krehkou“. Ako ste pochopili túto definíciu?

Akútne znamená reagovať na najzložitejšie problémy osobného sveta, odrážať najhlbšie pocity človeka v láske a vzťahoch s vonkajším svetom. Sharp znamená mužský a tragický, vyjadrujúci najkomplexnejšie stavy človeka tragického veku, ktorého veľkou poetkou bola. Mnohé z Achmatovových diel možno nazvať ostrými, napríklad „Mal som hlas ...“, „Nie som s tými ...“, „Rekviem“, „Báseň bez hrdinu“. Achmatovova poézia je považovaná za krehkú, pretože každé slovo jej básne je vybrané prekvapivo presne, a nie je možné ho preskupiť ani nahradiť iným - inak sa dielo zrúti. Básne vyjadrujú najkrehkejšie, najjemnejšie a nežnejšie pocity autorky a jej lyrických hrdiniek.

Nenašli ste, čo ste hľadali? Použite vyhľadávanie

Na tejto stránke materiál k témam:

aké umelecké prostriedky sa používajú v básni Achmatovej ako biely kameň?
aa ahmaova all me vidis
prečítajte si riadky zo zápisníkov Achmatovej, v ktorých sa pripravuje, o vymenovaní a mieste básnika v spoločnosti
aké umelecké techniky používajú jazvy v rodnej dedine básne
rozbor Achmatovovej básne 21. pondelok v noci

Keď sa N. Gumilyov už s Achmatovovou rozišla, v novembri 1918 napísala: „Achmatovová zachytila \u200b\u200btakmer celú sféru ženských zážitkov a každá moderná poetka, aby sa našla, musí svojou prácou prejsť.“ Achmatová vníma svet cez prizmu lásky a láska sa v jej poézii objavuje v mnohých odtieňoch pocitov a nálad. Definícia Achmatovových textov ako encyklopédie lásky „piate ročné obdobie roku“ sa stala učebnicou. Súčasníci, čitatelia prvých básnických zbierok poetky, často (a nesprávne) identifikovali Achmatovovú ako človeka s lyrickou hrdinkou jej básní. Lyrická hrdinka Achmatovová sa teraz javí v podobe povrazovej tanečnice, teraz roľníčky, teraz nevernej manželky, ktorá sa domáha svojho práva na lásku, teraz jastrabej ženy a smilnice ... Podľa spomienok I. Odoevtsevovej Gumilyov viackrát vyjadril priestupok, ktorý kvôli prvotným básňam jeho manželky (napríklad kvôli básni „Môj manžel ma vybičoval vzorom ...“) získal reputáciu takmer sadistu a despota:

Manžel ma bičoval vzorovaným, dvakrát zloženým opaskom. Za teba v okennom krídle sedím celú noc s ohňom ... Svitanie. A dym stúpa nad kovárňou. Och, so mnou, smutný väzeň, už si nemohol zostať ... Ako ťa môžem skryť, zvoniť! V srdci je tmavý dusivý chmeľ a lúče tenké na pokrčenej posteli. 1911

Lyrická hrdinka Achmatovová je najčastejšie hrdinkou nenaplnenej beznádejnej lásky. Láska v textoch Achmatovej sa javí ako „osudový súboj“, takmer nikdy nie je vykreslená ako vyrovnaná, idylická, ale naopak - v dramatických momentoch: vo chvíľach rozchodu, odlúčenia, straty citu a prvého búrlivého oslepenia vášňou. Jej básne sú zvyčajne začiatkom drámy alebo jej vrcholom, ktorý dal M. Tsvetaevovej základ nazývať Achmatovovu múzu „Múzou plaču“. Jedným z najčastejšie sa stretávajúcich motívov v Achmatovovej poézii je motív smrti: pohreb, hrob, smrť šedookého kráľa, umieranie prírody atď. Napríklad v básni „Pieseň posledného stretnutia“:

Zdalo sa, že existuje veľa krokov, ale vedel som - sú len tri! Jesenný šepot medzi javormi Otázka: „Zomri so mnou!“ 1

Dôvera, intimita, intimita sú nepochybnými vlastnosťami Achmatovovej poézie. Achmatovove milostné texty však časom prestali byť vnímané ako komorné a začali sa vnímať ako univerzálne, pretože prejavy milostných citov poetka hlboko a komplexne študovala. V súčasnosti N. Korzhavin oprávnene tvrdí: „Dnes sa objavuje čoraz viac ľudí, ktorí uznávajú Achmatovovú ako ľudovú, filozofickú a dokonca občiansku poetku ... V skutočnosti to bola vynikajúca osobnosť ... Napriek tomu neboli ženy na každom kroku tak vzdelané , bystrý, inteligentný a originálny a dokonca píšu doteraz nevídané ženské básne, teda verše, ktoré nie sú všeobecne o „túžbe po ideále“ alebo o tom, že „nikdy nepochopil všetku krásu mojej duše“, ale skutočne vyjadril a ladne ľahká, ženská podstata. ““

Prečítajte si tiež ďalšie články o práci Anny Achmatovej.

Detstvo Anny Achmatovovej padlo najviac neskoro XIX storočia. Následne bola trochu naivne hrdá na to, že náhodou našla okraj storočia, v ktorom Puškin žil.

V krajine detstva a mladosti Anny Achmatovej - paralelne a súčasne s Carským Selom - boli aj ďalšie miesta, ktoré pre jej poetické vedomie veľa znamenali.

Ak si znovu prečítate jej rané básne, vrátane básní zhromaždených v prvej knihe „Večer“, ktorá sa považuje za dôkladne Petrohrad, budeme sa mimovoľne čudovať, koľko južných námorných reminiscencií je v nich. Môžeme povedať, že svojím vnútorným uchom vďačnej pamäti po celý svoj dlhý život neustále zachytávala ozvenu Čierneho mora, ktorá pre ňu nikdy úplne nezomrela.

V poetickej toponymii Achmatovej zaujal svoje miesto aj Kyjev, kde študovala na poslednom stupni gymnázia Fundukleevskaya, kde sa v roku 1910 vydala za Nikolaja Gumilyova, kde napísala veľké množstvo básní a nakoniec sa cítila ako poetka.

Achmatovová mala presné a realistické videnie, a preto neustále cítila potrebu cítiť v mihotavom mihotaní atmosféry, ktorá ju obklopovala, stále niečo celkom pevné a spoľahlivé.

Texty Achmatovej takmer od samého začiatku obsahovali obe tváre mesta: jeho kúzlo a - kamenné, hmlisté impresionistické rozmazanie a - bezchybný výpočet všetkých proporcií a objemov. V jej básňach sa nepochopiteľne spojili, striedali sa v zrkadle a záhadne mizli v sebe.

Jej prvé básne sa v Rusku objavili v roku 1911 v časopise Apollo a v nasledujúcom roku vyšla básnická zbierka Večer. Achmatovovú takmer okamžite zaradili kritici medzi najväčších ruských básnikov. Celý svet raných Achmatovových a v mnohých ohľadoch aj neskorších textov bol spájaný s Alexandrom Blokom. Blokova múza bola vydatá za múzu Achmatovovú. Hrdina Blokovej poézie bol najvýznamnejším a najcharakteristickejším „mužským“ hrdinom éry, zatiaľ čo hrdinka Achmatovovej poézie bola predstaviteľkou „ženského“ obdobia. Práve z obrazov Bloka pochádza hrdina Achmatovových textov. Achmatová vo svojich básňach vystupuje v nekonečná rozmanitosť ženské osudy: milenka a manželka, vdova a matka, neverné a opustené. Achmatovová v umení predviedla zložitú históriu ženskej postavy bodu obratu, jej pôvodu, zrútenia a nového vývoja.

Takže v určitom zmysle bola Achmatovová aj revolučnou poetkou. Vždy však zostala tradičnou poetkou, ktorá sa umiestnila pod hlavičkou ruskej klasiky, najmä Puškina. Ovládanie sveta Puškina pokračovalo počas celého jeho života.

Nový typ lyrickej hrdinky v diele Anny Achmatovej a jeho vývoj Anna Achmatová vytvorila nový typ lyrickej hrdinky, ktorý nebol uzavretý na svojich skúsenostiach, ale bol zahrnutý do širokého historického kontextu éry. Miera zovšeobecnenia obrazu lyrickej hrdinky zároveň nebola v rozpore so skutočnosťou, že texty Achmatovej zostali mimoriadne intímne a súčasníkom sa spočiatku zdali dokonca „komorné“.

V jej raných básňach sú predstavené rôzne stvárnenia rolí lyrickej hrdinky, zvláštne „literárne typy“ z 20. rokov 20. storočia: nevesta, manželka manžela, opustený milenec a dokonca aj markizáčka, rybárka, povrazolezkyňa a Popoluška (Sandrillona).

Takáto všestrannosť hrdinky niekedy zavádzala nielen čitateľov, ale aj kritikov. Táto hra s rôznymi „maskami“ mala s najväčšou pravdepodobnosťou za cieľ zabrániť autorovi v identifikácii s každou z nich individuálne.

Predtým, ako sa budem zaoberať otázkou, ako sa komplikuje obraz lyrickej hrdinky v jej prvých zbierkach, rád by som poznamenal niektoré črty analyzovaných zbierok. Po prvé, ich zloženie je zaujímavé: každá zbierka, tematicky aj štruktúrne, je niečím jednotným a integrálnym. Každá kniha navyše zodpovedá určitému stupňu formovania Achmatovovej ako poetky a zhoduje sa s určitými míľnikmi v jej životopise („Večer“ - 1909-1911, „Ruženec“ - 1912-1913, (Biely kŕdeľ) - 1914-1917). Kompozičné rysy Achmatovových zbierok si všimol LG Kihney, ktorý napísal: „Postupnosť básní v knihe nebola určená chronológiou udalostí, ale vývojom lyrických tém, ich progresívnym pohybom, paralelizmom alebo kontrastom. Listy „denníka“, nedokončené a fragmentárne osobitne, boli všeobecne zahrnuté do všeobecného rozprávania o osude lyrického hrdinu - poetky. Vznikli akoby v lyrickom románe, ktorý je voľný vo svojom zložení, neobsahuje jedinú zápletku a pozostáva z množstva obsahovo nezávislých okamžitých epizód zahrnutých do všeobecného lyrického pohybu.

Takáto „kniha“ bola rozdelená do niekoľkých kapitol (častí) a spojil ju povinný epigraf obsahujúci emocionálne konsonantný kľúč k obsahu. “ (Poézia Anny Achmatovej. Tajomstvá remesla. - M, 1991. - S. 84).

Poďme analyzovať obraz lyrickej hrdinky v každej z týchto zbierok, porovnajme ich.

a) Zbierka „Večer“. Začiatok cesty

Takmer všetci vedci zaznamenávajú takúto vlastnosť Achmatovových textov ako kontrast. E. Dolbin teda píše: „Achmatovova poézia žila v kontrastoch. Do lyrickej látky vtrhli duely postáv. Ich rozdiely a protiklady poznačili ostré čiary “(Dobin E. Poézia Anny Achmatovej - L., 1968).

Z toho vyplýva, že počas evolúcie mala lyrická hrdinka Achmatovovej jednu vlastnosť, ktorá sa odrážala vo všetkých vyššie spomenutých zbierkach - rozpor. Tieto rozpory však akoby boli vedené dvoma prvkami, ku ktorým lyrická hrdinka patrí - to je pozemská láska, vášeň a prvok tvorivosti, ktorý predpokladá vnútorná sloboda, chladná čistá myseľ, usilujúca sa o vyššie svety.

V prvej zbierke „Večer“ sa lyrická hrdinka objaví čitateľovi v rôznych inkarnáciách, napríklad ako krotká deva, ktorá múdro uvažuje o harmónii sveta:

Všetko vidím, všetko si pamätám

S láskou krotký v srdci brehu ...

Iba sa teší na to, aký úžasný môže byť vzťah medzi mužom a ženou a aké šťastie je milovať. V zbierke „Večer“ sa toto šťastie spája nielen s jej milovanou, ale aj s kozubom. Je tam útulne a teplo, čakajú tam, milujú, nevedú tŕnisté cesty:

Jasné svetlo ma volá domov.

Nie je to môj ženích? ...

Tu každý symbol niečo hovorí a dokonca aj fráza „vetry pokorne utíchli“ naznačuje akési duchovné ticho, v ktorom prebýva lyrická hrdinka, pretože vietor je symbolom duchovného a tvorivého hľadania, slobody a tu vidíme tieto začiatky v r. hrdinka, krotká, sa upokojila, ešte sa úplne nevyhlásila.

Stále rezignovane prijíma osud, žiada od nej len to najmenšie - „... len ma nechaj ohrievať pri ohni ...“

Zdá sa, že ešte nechápe, ako môže byť tento oheň spálený. Je známe, že oheň je symbolom vášne a lásky. A už v prvej zbierke básní „Večer“ si lyrická hrdinka vyberá pre seba práve toto bremeno, toto utrpenie - milovať, pretože slovo vášeň sa zo staroslovienčiny doslovne prekladá ako utrpenie. Ale vo filme Večer má lyrická hrdinka stále relatívnu slobodu od tohto utrpenia, stále je v zrkadlových odrazoch na mnohých dvojkách - maskách.

Nech sa stále teší z bezúhonnosti, ticha, harmónie s múzou. Nech jej zatiaľ dá prednosť platónsky „román“, „román s poetickou genialitou“, ktorého nositeľom je v mysli Alexander Puškin. Tak ho nazýva - „môj mramorový náprotivok“. Pri prekonávaní storočí sa s ním, „srvátou mladosťou“, stretáva v Carskom Sele, s láskou sleduje, ako sa potuluje po uličkách a smúti pri pobreží. A tento jasný pocit lyrickú hrdinku netrápi, pretože pozemská láska sa potom spáli.

Má vysokú patrónku zo sveta umenia, ktorej požiadavky je ochotná poslúchať bez reptania - svoju Múzu. Sestra-múza naznačuje pre lyrickú hrdinku jedinú možnú cestu - tvorivosť, v mene ktorej sa treba vzdať všetkého, dokonca aj prsteňa, symbolu osobného šťastia:

Múza-sestra sa pozrela do tváre

Jej vzhľad je jasný a jasný.

A odniesla si zlatý prsteň

Prvý jarný darček ...

Zdá sa, že lyrická hrdinka pozná svoj osud vopred: vzdá hold ľudským citom, láske, ale nikdy im nebude plne patriť:

Viem: hádam a odrežem

Jemný kvet sedmokrásky.

Musíte zažiť na tejto zemi

Každý je mučením lásky.

A napriek tomu jej stále chýba sila, aby sa bez bolesti zriekla pozemského, a trpí:

... nechcem, nechcem, nechcem

Vedieť pobozkať iného.

V tejto básni je zaujímavý okamih prsteňovej kompozície. Spočiatku má sestra-Muse „jasný a jasný“ vzhľad a na konci lyrická hrdinka hovorí:

Zajtra mi zrkadlá povedia so smiechom:

„Tvoj pohľad nie je jasný, nie jasný ...“

Potichu odpoviem: „Vzala preč

Boží dar. "

Ukazuje sa, že lyrická hrdinka obetuje svoje osobné pozemské šťastie umeniu Múze a dáva všetko živé a svetlé v sebe Slovu. Zaujímavá je tu aj zmienka o zrkadlách - v skutočnosti ide o dvere do jemných svetov vrátane sveta inšpirácie, sveta geniality. Je potrebné poznamenať, že mnohí bádatelia zdôraznili význam tohto symbolu v Achmatovovej poézii - zrkadlo. Zrkadlová reflexia rozlišuje „oddelenie“ od pôvodného a s tým spojenú „nezávislosť“ správania.

Hranice vo svete lyrickej hrdinky sú nielen priehľadné, ale aj „tvrdé“, tj. majú rovnaké vlastnosti ako zrkadlový povrch. Jednou z týchto hraníc je povrch oblohy, ktorý oddeľuje pozemský svet od nebeského. „Transparentnosť“ oblohy sa neustále zdôrazňuje: „A keď je obloha priehľadná ...“ - a jej „tvrdosť“: „Prázdne nebo sú priehľadné sklo ...“, „Nado mnou je vzdušná klenba / Ako modré sklo ...“, „Ale bezohľadný táto obloha ... “atď.

Tvrdosť a priehľadnosť hranice znamená, že je priehľadná pre oči, ale nepreniknuteľná pre telo. Prekračovanie pevných a priehľadných hraníc je sprevádzané zmenou stavu toho, kto ich prekračuje. Lyrický hrdina, ktorý sa dostane do nebeského sveta, sa zmení na rajského vtáka: „A keď je nebo priehľadné, / Vidí, zvoní krídla ...“ a lyrická hrdinka, ktorá prekročí hranice Záhrady, sa transformuje „telesne“ a „psychicky“: „Ako brána liatina, do ktorej vojdeš, / Blažené chvenie sa dotkne tela, / Nežiješ, ale tešíš sa a delírium / Alebo žiješ úplne inak ... „Prekročenie akejkoľvek hranice vo svete lyrickej hrdinky sa rovná prechodu do iného sveta.

Okamžitý presun z jedného bodu vesmíru do druhého je naznačený takou očakávanou udalosťou, ako je presun z „hornej miestnosti“ do „chrámu“: „Opäť sa modlím v chladnej miestnosti / Božia Matka ...“ ... „/ Iba keby som mal ohnivý sen, / Keď vstupujem do horského chrámu ... “.

Lyrická hrdinka si uvedomuje, že cesta, ktorá je pre ňu pripravená, nie je ľahká, predvída ťažkosti:

Ach, statné batohy sú prázdne,

A zajtra je hlad a zlé počasie!

Horúce pod baldachýnom temnej Rigy 1911

Opustiť túto cestu pre ňu však znamená smrť. V básni „Pochovaj, pochovaj ma, vietor! "Zdá sa, že lyrická hrdinka predpovedá: čo s ňou bude, ak sa vyberie cestou pozemskej vášne a lásky, ktorá je pre ňu tak žiadaná?" Táto predpoveď je sklamaním, otočí sa k vetru, ktorý je symbolom slobody, nasledovne:

Bol som ako ty na slobode

Ale chcel som žiť príliš veľa.

Vidíte vietor, moja mŕtvola je studená

A nemá kto zložiť ruky.

Posledná veta zdôrazňuje márnosť svetských pôžitkov: často pozemská láska zradí a človek zostáva sám. Oplatí sa za taký tragický výsledok zmeniť slobodu a dar tvorivosti?

A napriek tomu je táto cesta taká žiaduca, že je ťažké premôcť sa a opustiť pozemské šťastie, preto niekedy lyrická hrdinka v predvečer pozemskej lásky v noci nespí: trápia ju pochybnosti.

Človek má pocit, že v lyrickej hrdinke je ťažký boj medzi životom a večným.

Stále latentne, podvedome si vyberá to druhé a bojí sa skutočnej veľkej lásky. Za všetkým týmto sa skrýva strach z katastrofy osobnej slobody, katastrofy tvorivosti. Je pripravená zabiť svoju lásku - a robí to, len aby sa navždy neponorila do citov. Koľkokrát lyrická hrdinka pochovala svojich milencov?

Sláva ti, beznádejná bolesť!

Šedooký kráľ včera zomrel.

Šedooký kráľ je jediná, tajná láska, láska po celé storočia. Ak to dáme na váhu, takáto láska takmer preváži nad slobodou i nad radosťou tvorivosti. Tu je voľba pre hrdinku, ktorá si vyberie slobodu a možnosť najväčšej pozemskej lásky zomrie a zmení sa na bolesť.

Keď sa vzdala pozemskej skutočnej lásky, lyrická hrdinka A. Achmatovová začína svoju službu umeniu, múze, svetu géniov. Túžba po piatej dimenzii (ako ju nazvala láskou) ju však vedie k tomu, že sa začína hrať na lásku, zatiaľ nevie, kam by ju mohla takáto maškaráda viesť.

Vo svojej hre je samozrejme neporovnateľná. Vášnivá milenka, neverná manželka, Popoluška, povrazová tanečnica - jej arzenál masiek je skutočne pôsobivý. Je schopná dosiahnuť svoj cieľ gestom, slovom, pohľadom a uschnúť:

A akoby som omylom povedal: „Ty ...“

Tieň úsmevu rozžiaril roztomilé črty.

Ďalej nám vysvetľuje, že také úmyselné vykĺznutia jazyka sú akousi návnadou, z ktorej „každému budú blikať oči“, a je zrejmé, že takéto techniky ovláda suverénne. Prečo? Pre hru. Zamilovala sa do seba a ona sama nemiluje nič viac ako sesterskú lásku.

Nie, samozrejme, je unesená a niekedy rázne: „Som blázon, čudný chlapec,“ vzdáva hold sile lásky:

Láska zvíťazí klamne

Jednoduchá, nepraktická melódia ...

Teraz ako had, stočený do klbka,

V samom srdci čaruje

To celé dni holubice

Kňučanie na bielom okne ...

Ale ... verne a tajne vedie

Od radosti a pokoja ...

... je strašidelné ju uhádnuť!

A samozrejme trpí kvôli láske: „... divoké pamäťové muky, // Mučenie silných je ohnivá choroba!“ Je však schopná prekonať tento neduh, môže hrdo povedať svojmu milovanému:

Srdce k srdcu nie je nitované

Ak chcete, odíďte.

Veľa šťastia je na rade

Tí, ktorí sú na ceste slobodní.

Je schopná zabudnúť na minulosť, bez ohľadu na to, ako bolestne ju to spôsobuje:

Kto si: môj brat alebo môj milenec,

Nepamätám si a ani si to nemusím pamätať.

Miera slobody, ktorú sa lyrickej hrdinke podarí vo vzťahu ubrániť, je zarážajúca, miluje, ale nepatrí, a to je v jej postave typicky mužská vlastnosť: „Môj manžel ma bičoval vzorovaným // dvojitým preloženým opaskom. // Pre teba, v krídle // celú noc sedím s ohňom. “ A tiež: „Nechal ma na novom mesiaci // Môj milovaný priateľ. // Dobre teda! " „Postoj poetky k číslu päť je zaujímavý: už sme písali o tom, čo nazývala láskou„ piata dimenzia “(encyklopédia symbolov hovorí:„ Číslo päť bolo spojené ... s láskou, zmyselnosťou ..., ale tu chápeme, že piata posteľ v žiadnom prípade nie je miesto v divadle, ale skôr miesto v srdci pre Neho, kráľa sivých očí, a je prázdne, pretože lyrická hrdinka sa kvôli slobode vzdala Lásky a vášeň a iná zábava srdca sú iba zábavou, toto je hra.

b) „ruženec“. Súboj rozporov.

V zbierke „Ruženec“ sa rozpory v charaktere hrdinky zväčšujú, vstupujú do smrteľných bojov. Človek má dojem, že je v tomto boji pripravený zlomiť to. Milostná hra zachádza priďaleko, stáva sa neznesiteľnou vášňou, trápením. Nie náhodou sa zbierka otvára básňou „Zmätok“.

V tonalite je „ruženec“ podobný druhej knihe básní A. Bloka „Bubliny Zeme“, najmä básni „Všetci sme tu sokoliari, dievky“. Pátos básne dáva riadok „Ako je nám smutno spolu!“ Ide tu o to, že hriešnosť je sladká iba navonok, ale jej podstata je úbohá a nedáva človeku nijakú duchovnú radosť. Nie nadarmo „... sú okná navždy zablokované“ v umeleckom priestore básne, to znamená, že vnútorné tvorivé videnie, duchovnosť lyrickej hrdinky sú pokryté akýmsi deštruktívnym princípom. Symbolika je tiež hrozivá: peklo, hodina smrti, čierna farba úzkej sukne a fajky zafajčenej vyvolenou hrdinky, mačací rez očí - všetko je strašidelné do takej miery, že „srdce túži“. Aká antitéza znejú tieto riadky pre starých, upokojených, tých, ktorých vyslovila lyrická hrdinka na začiatku cesty!

Modrý večer. Vetry krotko utíchli.

Jasné svetlo ma volá domov.

Zaujímalo by ma, kto je tam? - nie je ženích,

Nie je to môj snúbenec? ...

zo zbierky „Večer“

Nie, cestou nestretla ani bystrého ženícha, princa, šedookého kráľa, ale hráča ako ona, krutého v citoch, silnú vôľu, silnú - jedným slovom rovnocennú. Človek má dojem, že je jej odrazom. Osud poslal túto skúšku lyrickej hrdinke, možno aby upokojila jej dušu, aby ju očistila od pýchy.

Lyrická hrdinka v zbierke Ruženec je skúšaná vášňou. "Pozemský nápoj je príliš sladký, // siete na lásku sú príliš husté," sťažuje sa, akoby sa ospravedlňovala. Na ceste bol niekto, kto „ju dokáže skrotiť“. Zaujímavá je už samotná voľba slova: nie ten, ktorého môžem napríklad milovať, ale práve ten, ktorý dokáže skrotiť, zlomiť vôľu a nechať ma trpieť, ten, pre ktorého sú city hrou, spôsobom, ako ukázať moc a odhodlaným začiatkom.

V umeleckom stvárnení je jeho obraz nakreslený pomocou týchto symbolov: „Jeho vzhľad je ako lúče“, „a iba červený tulipán, tulipán v gombíkovej dierke“ (tento detail naznačuje, že hrdina je narcistický, pompézny, pyšný), „Opäť sa takmer neochvejnou rukou dotkol mojich kolien“, „ako na rozdiel od objatia dotykom týchto rúk!“ Je neverný: „... čoskoro, onedlho sám vráti svoju korisť“, „A moje srdce je zatrpknuté, aby som uveril, // Že sa blíži konečný termín, // Že si každého zmeria // Moja biela topánka“, „Ako poznám týchto tvrdohlavých / / Vaše nenásytné pohľady! “

Lyrická hrdinka je s týmto mužom chorá:

Prosia o milosť

Oči. Čo s nimi mám robiť

Keď povedia predo mnou

Krátke, zvoniace meno?

Je skutočne zamilovaná, skrotená, zvrhnutá z výšky svojej slobody do bežnej role ženy, ktorá miluje, žiarli, je podvádzaná a možno aj prestane milovať. „Žena, ktorá upadla z lásky, nemá žiadosti,“ hovorí trpko, akoby prosila o milosť, ale márne!

Je dokonca pripravená zložiť všetky svoje masky a dať mu ich k nohám:

Nevyzerajte tak, nemračte sa nahnevane.

Som milenec, som tvoj.

Nie pastierka, ani princezná

A už nie som mníška

V týchto sivých každodenných šatách

Na opotrebovaných opätkoch ...

Je pripravená na extrémnu blízkosť, pripravená predstúpiť pred vyvoleného pre to, kým je, uznáva jeho víťazstvo, pretože chápe „akú má človek silu, // ktorá ani len nežiada nehu!“

Táto vášeň oslepla, vedie hrdinku k sebadeštrukcii. Vysokí patróni sa ju snažia osloviť:

A niekto, neviditeľný v tme stromov,

Šuchotalo popadané lístie

A zakričal: „Čo ti urobil milovaný,

Čo urobil váš milovaný! .. “

Výňatok z roku 1912

Ale srdcové ochorenie sa nakoniec zlomí, keď sú hrdosť aj ženská hrdosť lyrickej hrdinky skutočne zranené. So zachvením nakoniec pochopí podstatu svojho milenca:

Och, viem: jeho radosť -

Je napäté a vášnivé to vedieť

Že nič nepotrebuje

Že mu nemám čo odoprieť.

Ale tieto vlastnosti boli pre ňu kedysi také charakteristické! Zdalo sa, že si hovorí - dosť, a teraz jej hlas znie inak, rozhodne a kategoricky:

Nebudeme piť z jedného pohára

Ani voda, ani červené víno!

A teraz z jeho úst na jeho adresu vybuchlo niečo, čo vyzerá ako bodavý výsmech:

Budete žiť bez toho, aby ste poznali odvahu

Vládnuť a súdiť

S jeho tichým priateľom

Vychovávaj synov.

Napokon lyrická hrdinka pocítila svoju niekdajšiu silu! Zmenil ju tento test, stala sa láskavejšou láskavou, úprimnou? Zdá sa, že nie: „Chlapec mi povedal:„ Aké to je bolestivé! // A toho chlapca to veľmi mrzí. “Stále je ničiteľkou ľudských sŕdc! Ten, kto ju miluje, je opäť odsúdený na smrť. Vidíme, že lyrická hrdinka teraz chápe ničivú moc pozemskej lásky, vracia sa k svojim duchovným zdrojom: čoraz častejšie znie v jej veršoch motív pokánia:

Dal si mi ťažkú \u200b\u200bmladosť.

Toľko smútku na ceste.

Ako môžem mať skromnú dušu

Aby vám priniesol bohatstvo?

Dlhá pieseň, lichotivá

Osud spieva o sláve.

Pane, som neopatrný

Tvoj lakomý otrok.

Ani ruža, ani čepeľ

Nebudem v záhradách Otca.

Chvejem sa nad každou škvrnou

Cez každé slovo blázna.

Obráti sa k Bohu, prejde z nešťastia do Božieho domu a tam skutočne nájde útechu:

Naučil som sa jednoducho, žiť múdro

Pozeraj na nebo a modli sa k Bohu ...

Nájde odpustenie, uvedomí si svoju duchovnú a tvorivú úlohu:

Spoveď

Ten, kto mi odpustil hriechy, stíchol.

Fialový súmrak zhasína sviečky

A tmavý epitrachelion

Zakryla si hlavu a plecia.

Srdce bije častejšie, častejšie

Dotyk cez látku

Ruky neprítomne krstiace.

A teraz sú pre ňu nebo opäť otvorené, obnovilo sa jej vnútorné videnie. A teraz lyrická hrdinka odpúšťa minulosti a necháva ju ísť: „Vidím iba múr - a na ňom // Odrazy nebeských umierajúcich ohňov“ Pozemský je múr, ale to pre lyrickú hrdinku nie je prekážkou. Ktokoľvek, kto vidí najvyššiu, môže ju vidieť cez akékoľvek steny a prekážky.

Po nájdení duševnej pohody je lyrická hrdinka opäť schopná zažiť jasné pocity pre tých, ktorí rovnako ako ona zasvätili svoj život múzei slúžiacej umeniu. V zbierke „Večer“ to bol jej „mramorový dvojník“, „srvátková mladosť“ Alexander Puškin, s ktorým si lyrická hrdinka navzájom chýbala po celé storočia, a v „ruženci“ je to jej súčasník Alexander Blok, ktorého môžete dokonca navštíviť!

Aký slnečný rytmus má táto báseň, aké životu potvrdzujúce metafory: karmínové slnko, jasný pohľad a ani jeden ničivý symbol ... V strede obrazu je pohľad básnika, a taký, že je pre neho ťažké nájsť slová! Ale oči sú zrkadlom duše.

Jeho oči sú také

Čo by si mal každý pamätať;

Radšej budem opatrný

Vôbec sa na ne nepozerajte.

Lyrická hrdinka sa bojí pozrieť Blokovi do očí - bojí sa zamilovať sa, zasahovať do tej duchovnej interakcie, do toho tvorivého dialógu, ktorý jej je veľmi drahý: „Ale rozhovor si zapamätá ...“, a to je skutočné šťastie a potešenie ...

Zbierka „Ruženec“ sa končí veľmi krátkou básňou:

Odpustíš mi tieto novembrové dni?

Svetlá sa trasú v kanáloch Nevy.

Výzdoby tragickej jesene je málo.

Čo je to? Seba odvolanie, zhrnutie, analýza minulosti? Alebo je to možno predvídanie skúšok a trápení, ktoré ju čakajú vpredu?

c) „Biele stádo“

„Ideologická a umelecká odlišnosť„ Bielej smečky “od„ Večera “a„ Ruženca “bola interpretovaná kriticky ako prechod Achmatovej od intímnych textov k civilnému. Zdá sa, že preorientovanie textov Achmatovovej, jej otvorenosť voči „mestu a svetu“ je spojené so zmenou autorského obrazu sveta ... “- napísala výskumníčka tvorivosti A. Achmatovovej Kikhney L.G. (Kikhney L.G. , 1991. - S. 174). V tejto zbierke skutočne odzneli občianske motívy s maximálnou jasnosťou, nielen však. Téma poézie a poézie zaujíma významné miesto aj v Bielom balíčku. Existuje aj milostná línia, ktorá však už neznie tak bolestne ako predtým: lyrická hrdinka púšťa minulosť, odpúšťa sebe aj tým, ktorých milovala, ktorí ju milovali.

Podľa nášho názoru hlavným leitmotívom zbierky je duchovnosť, apel na Boha, vnútorný dialóg lyrickej hrdinky s vyššími silami. Odtiaľ pochádza aj názov „Biele stádo“, pretože biela farba je farbou čistoty, farbou duchovna. Nemenej významný je aj druhý symbol názvu knihy - stádo vtákov: „Vták ... je symbolom slobody (myšlienka oddelenia duchovného princípu od pozemského), duše ..., symbolom trvalého ducha, božského prejavu, schopnosti vstúpiť do vyššieho stavu vedomia, myšlienok ... Kŕdle vtákov sú kúzelné alebo nadprirodzené sily spojené s bohmi a hrdinami ... Vtáky sú spojené s múdrosťou, inteligenciou a rýchlosťou myslenia. ““

Jedným slovom je morálny výber lyrickej hrdinky jasný, pozemský princíp je porazený duchovným: „Môj hlas je slabý, ale moja vôľa neklesne // Bez lásky som sa cítil ešte ľahšie. / / Obloha je vysoká, horský vietor fúka, / / \u200b\u200bA moje myšlienky sú bezúhonné. “V lyrickej hrdinke dnes prevládajú črty ako vnútorný pokoj a majestát, kresťanské milosrdenstvo, nábožnosť. Nedá sa povedať, že by sa neustále obracala k Bohu, v zbierke neexistujú prakticky žiadne také básne, ktoré by sa tejto téme úplne venovali. Myšlienka kresťanského milosrdenstva a pokánia, podobne ako oslnenie slnkom, však hrá takmer na každom verši: „... keďže sa každý deň stal pamätným dňom, začali skladať piesne // O veľkej štedrosti Božej.“ “ Teraz má jej Múza ruku „božsky pokojná ...“, a napriek tomu žiada Boha: „dovoľte mi dať svetu // To, čo je neporušiteľné na lásku“; Prosí o požehnanie pre tých, ktorí svojou životnou skúsenosťou prelomia ovocie jej tvorivosti: „Ja len sejem. Zbierať // Ostatní prídu. Čo! // A ženci veselého hostiteľa // Žehnaj, Bože! „V okamihu duchovnej pochybnosti sa opäť obráti k nebu:„ Daj mi vypiť taký jed, // Aby som zostala tupá! “ alebo: "Modlil som sa takto: Uhasiť // Hluchý smäd po piesni!"

Lyrická hrdinka urobila krok k ľuďom, už sa snaží ísť za seba, prekročiť hranice svojich vlastných pocitov a myšlienok. Stále to však robí zle: je ľahšie byť sama. Pozemský svet ju stále trápi, preto sa usiluje o samotu:

Toľko kameňov na mňa hodených

Že už žiaden z nich nie je strašidelný

A z pasce sa stala štíhla veža,

Vysoko medzi vysokými vežami.

Lyrická hrdinka odhodila okovy vášne a snaží sa uvedomiť si, čo je básnikovým poslaním. Nejasne chápe, čo je jej povinnosťou, bojí sa takého ťažkého bremena:

Choďte sami a uzdravte slepých

Zistiť v ťažkej hodine pochybností

Zlovoľný výsmech učeníkom

A ľahostajnosť davu.

Počas celého umeleckého obdobia knihy vykonáva lyrická hrdinka intenzívnu vnútornú prácu, aby prijala túto úlohu: kríž je ťažký, ale nič iné nie je dané.

Učí sa obete a tu opäť znie kresťanská filozofia odpustenia a lásky k blížnym. Práve tu majú svoj pôvod tie občianske motívy, ktoré mnohí vedci identifikujú ako hlavné v „Bielom balíčku“. Samozrejme, tento uhol sa formoval v ére sovietskej literárnej kritiky, a to veľa vysvetľuje. Veríme, že občiansky duch textov Anny Achmatovej je novým kolom v rozvoji jej religiozity. Ďalším dôvodom vzniku týchto motívov je konkrétna historická doba, udalosti ako revolúcia, občianska vojna.

V občianskych textoch je prirodzený prechod subjektívneho začiatku „ja“ na kolektívne „My“: „Mysleli sme si, že nemáme nič ...“, „Mali sme sto rokov ...“, ale toto je stále iba začiatok vývoja najvyššieho ľudského pocitu - vlastenectva ... Napriek tomu lyrická hrdinka prežíva spoločnú katastrofu ako žena, ako matka, ako milovaná:

Prečo som ťa nosil

Raz som bol v náručí

Na toto eh svietila sila

Vo svojich modrých očiach?

Na malachovskom Kurganovi

Policajt bol zastrelený ...

Prvýkrát v tejto zbierke zaznela téma materstva: „Matkin podiel je svetlé mučenie.“

V Bielom balíčku je lyrická hrdinka stále verná téme lásky, ale teraz je táto téma lámaná prostredníctvom dominantných čŕt duchovnosti a religiozity. Do minulosti môže povedať: „Odpusť ...“.

Prichádza pocit konečnej straty najvnútornejšej lásky - lúči sa s ňou lyrická hrdinka:

Nikdy pre mňa nepríde

Nikdy sa nevráti, Lena.

Môj princ dnes zomrel.

Koľko bolesti je v týchto zdržanlivých slovách!

Všetci drahí a milovaní ľudia, ktorých čas vzal, sú uchovávané v pamäti a nie je dané nič iné:

Si tvrdý, láska spomienka!

Tlejem a horím vo vašom dyme ...

Teraz, keď získala múdrosť, keď je plná viery, keď pochopí, čo je trpezlivosť, že hlavným zákonom bytia je odpustenie, mohla teraz milovať tých, ktorých jej osud dal, iným spôsobom. Lenže človek nemôže vstúpiť dvakrát do tej istej vody a nič z tohto života sa nedá vrátiť späť ... A to je tragédia lásky lyrickej hrdinky, ale toto je tiež neoceniteľný zážitok, toto je cesta von do nových obzorov, pretože aj keď prehráme, získame.

Čo znamená láska pre lyrickú hrdinku Achmatovovú?

Láska lyrickej hrdinky Achmatovovej je namaľovaná tragickými tónmi. Achmatovovu ľúbostnú poéziu charakterizuje hlboký psychologizmus a lyrika. Jej hrdinky sú rôzne, neopakujú osud samotnej poetky, ale ich obrazy svedčia o jej hlbokom chápaní vnútorného sveta žien, úplne odlišného v psychologickom zložení a sociálnom postavení. Jedná sa o mladé dievča čakajúce na lásku („Modlím sa k lúču okna“, „Dve básne“) a už zrelá žena pohltená bojom o lásku a neverná manželka pripravená na akékoľvek muky za právo slobodne milovať („Šedooký kráľ“, „Manžel“ zbičoval ma vzorom ... "), a sedliačkou, a blúdiacim cirkusom a otravníkom," jastrabom a smilnicou. " Achmatovová má veľa básní o nevydarenej láske, o rozlúčke so svojím milovaným. Osud poetky je tragický. V básni „Múza“ napísala o nezlučiteľnosti ženského šťastia a osudu tvorcu. Odmietnutie lásky v prospech tvorivosti alebo naopak je nemožné. Tu je príklad nepochopenia ženy poetkou zo strany muža:

Hovoril o lete a ako

Že je absurdné, aby bola žena poetkou.

Ako som si spomenul na vysoký kráľovský dom

A pevnosť Petra a Pavla.

Prečítajte si básne „Zaťal som ruky pod tmavým závojom ...“, „Šedooký kráľ.“ Akú náladu majú tieto verše? Aké umelecké techniky používa autor?

Jednou z techník je prenos hlbokých citov, prienik do vnútorného sveta milujúcej hrdinky, dôraz na jednotlivé každodenné detaily. V básni

„Zaťala ruky pod tmavým závojom ...“ prenášajú sa kŕčovité pohyby lyrickej hrdinky, ktoré sa snažia udržať si svoju lásku a milovanú („Ty odíď, ja zomriem“). Proti jej napätému stavu stojí pokojná fráza (všimnite si „pokojne a strašidelne“) „Nestojte vo vetre“, ktorá neguje vnímanie hrdinkiných pocitov zo strany jej milovaného, \u200b\u200ba zvyšuje tak tragédiu milostnej situácie. „Šedooký kráľ“ je jednou z najobľúbenejších Achmatovových básní o láske, ktorá vyjadruje drámu citov, túžbu ženy po milovanom, smútok zo straty, nehu pre svoju „šedookú“ dcéru. V tejto básni sa poetka mení na hovorovú reč, takmer aforistickú. Vedci poukazujú na to, že toto je jazyk myslenia. Prostredníctvom udalostí a podrobností sa odhaľuje lyrická zápletka básne, prenáša sa nežný cit, túžba, žiarlivosť, láska, smútok, to znamená stav ženského srdca. Je v tom aj lyrický vrchol: „Teraz zobudím svoju dcéru, / pozriem sa jej do sivých očí.“ Výsledok básne: „Váš kráľ nie je na zemi.“

Zdá sa, že tieto básne, podľa slov slávneho literárneho kritika V. M. Zhirmunského, sú zamerané na prozaický príbeh, niekedy prerušovaný individuálnymi emocionálnymi výkrikmi. A v tom vidíme psychológiu poézie, najmä milostnú poéziu Achmatovovú.

Prečítajte si riadky zo zápisníkov Achmatovovej, ktoré hovoria o účele a mieste básnika v spoločnosti: „Lenže vo svete neexistuje moc pôsobivejšia a strašnejšia ako prorocké slovo básnika“; „Básnik nie je človek - je iba duch / Buďte slepí, ako Homér, alebo ako Beethoven hluchí, / Všetko vidí, počuje, vlastní ...“. Ako vidí Achmatovová osud básnika?

Umenie sa zdalo Achmatovovej zázračné a bolo obdarené neporovnateľnou silou. Samozrejme, umelec musí odrážať historickú éru svojej doby a duchovný život ľudí, ktorými sa poetka pri svojej práci riadila. A zároveň je jeho duchovný a psychologický vzhľad zvláštny, vidí, počuje a predvída oveľa viac ako bežný človek, a stáva sa tak pre čitateľa zaujímavým a potrebným, hlavne vďaka schopnosti jeho ducha pochopiť to najvyššie. Tu je jej chápanie úlohy poézie blízke Puškinovej a čiastočne Innokentovi Annenskému a iným básnikom striebornej doby.

Prečítajte si básne „Samota“, „Múza“. Ako vidíte obraz Múzy v Achmatovovej poézii?

Achmatovova múza úzko súvisí s Puškinovou múzou: je tmavej pleti a niekedy je veselá. V básni „Samota“ znie motív vyvolenosti básnika. Umenie ho dvíha nad ruch sveta. Achmatovová však cíti aj vášnivú vďačnosť za život, ktorá neustále inšpiruje tvorivosť. Vežu chápeme ako skúsenosť života, trpké a ťažké ponaučenia z osudu, ktoré pomáhajú pozerať na svet ďalekozrakými očami. Samota nie je ani tak všeobecne odklonom od života, ako skôr odklonom od básnikovej ľahkej a nečinnej existencie. Venujme pozornosť prvým riadkom tejto básne: „Hodilo sa na mňa toľko kameňov, / že ani jeden z nich nie je strašidelný ...“ Osud nemôže byť nikdy milosrdný k básnikovi v tom najvyššom zmysle slova.

Prečítajte si báseň Rodná zem. Určte jeho tón. Aké motívy môžete v tejto básni vyzdvihnúť? Aké sú v ňom rôzne významy slova „zem“? Aká je téma v posledných riadkoch?

V básni Achmatovovej „Rodná zem“, ktorá sa odvoláva na neskoré obdobie jej tvorby (1961), sa konkrétnosť konceptu krajiny v doslovnom zmysle tohto konceptu spája so širokou filozofickou generalizáciou. Tonalitu možno definovať ako filozofickú. Autor sa snaží prehĺbiť svoje chápanie naj zdanlivejších každodenných a každodenných konceptov. Znejú tu motívy života, ťažké, niekedy tragické, bolestivé. „Špina na galošách“, „Chrup na zuboch“, neporiadok, omrvinky - nielen atribúty zeme zaťažujúce život, ale aj samotné prejavy každodenného života. V posledných riadkoch získava Zem vysoký filozofický význam spojený s koncom pozemskej existencie človeka, ktorý pokračuje v jeho splynutí so zemou vo fyzickom aj duchovnom zmysle. Slovo „náš“ symbolizuje túto jednotu človeka s jeho domovinou (krajina je v názve pomenovaná ako rodná), s ktorou prežil svoj život, a s pôdou v jej doslovnom zmysle.

K. Chukovsky napísal: „Tiché, sotva počuteľné zvuky majú pre ňu nevýslovnú sladkosť. Hlavné čaro jej textov nie je v tom, čo sa hovorí, ale v tom, čo sa nehovorí. Je majsterkou ticha, narážok, zmysluplných prestávok. Jej ticho hovorí viac ako slová. Na vykreslenie každého, hoci aj obrovského pocitu, používa najmenšie, takmer nepostrehnuteľné, mikroskopicky malé obrázky, ktoré na jej stránkach získavajú mimoriadnu silu. ““ Prejavte svoje dojmy z oboznámenia sa s textom Achmatovej.

Texty Achmatovej očarujú svojimi tajomstvami, nastavujú čitateľa k preniknutiu do podhodenia a ticha. Už sme hovorili o úlohe detailov domácnosti pri prenose tajomných milostných pocitov ženy. A v tom spočíva aj tajomstvo Achmatovovej poézie. Keď už hovoríme o tajomstve a jeho porozumení poetkou, rád by som si prečítal jednu z mojich obľúbených básní, ktoré vytvorila.

Dvadsiaty prvý, pondelok večer ...

Obrysy hlavného mesta v tme.

Nejaký bludár zložil

Že na zemi je láska.

A od lenivosti alebo nudy

Všetci verili. Takže žijú.

Čakanie na rande, strach z rozchodu

A spievajú milostné piesne.

Tajomstvo je však odhalené ostatným.

Nech ticho spočíva na nich.

Náhodou som na to narazil

A odvtedy sa zdá byť všetko choré.

Je tu viac ako jedna záhada. V prvom rade je to tajomstvo lásky, ktoré sa líši od bežného chápania milostných vzťahov, tajomstvo, z ktorého pochopenia je človek „chorý“, spojené s novou víziou. Z nejakého dôvodu je tajomstvo lyrickej hrdinky dvadsiateho prvého odhalené v pondelok večer ... Pravdepodobne je riešenie k dispozícii iba pre ňu. A nakoniec, hravé, „zložil sa akýsi zadok“.

Básnik Michail Kuzmin nazval Achmatovovu poéziu „ostrou a krehkou“. Ako ste pochopili túto definíciu?

Akútna znamená reagovať na najťažšie problémy osobného sveta, odrážať najhlbšie pocity človeka v láske a vzťahoch s vonkajším svetom. Sharp znamená odvážny a tragický, vyjadrujúci najkomplexnejšie stavy osoby tragického veku, ktorej veľkou poetkou bola. Mnohé z Achmatovových diel možno nazvať ostrými, napríklad „Mal som hlas ...“, „Nie som s tými ...“, „Rekviem“, „Báseň bez hrdinu“. Achmatovova poézia je považovaná za krehkú, pretože každé slovo jej básne je vybrané prekvapivo presne, a nie je možné ho preskupiť alebo nahradiť iným - inak sa dielo zrúti. Básne vyjadrujú najkrehkejšie, najjemnejšie a nežnejšie pocity autorky a jej lyrických hrdiniek.

Achmatová. Čo znamená láska pre lyrickú hrdinku Achmatovovú?

4,6 (92,5%) 8 hlasov

Hľadané na tejto stránke:

čo znamená láska pre lyrickú hrdinku Achmatovovú
rozbor básne láska akhmatova
achmatovova analýza šedookých kráľov
čo znamená láska pre lyrickú hrdinku Achmatovovú?
čítajte básne zopnuté ruky pod tmavým závojom

Písanie

Lyrickým hrdinom je vzhľad človeka a tá štruktúra myšlienok a pocitov, ktorá vzniká v dielach toho či onoho básnika. Aká je lyrická hrdinka A. Achmatovej? Možno jednou z jeho hlavných čŕt je určitý druh zdôraznenej viditeľnosti. Rysy básnikovej podoby - Achmatovov šál, Achmatovova štíhlosť až tenkosť, Achmatovova ofina - migrovali do básní, vďaka ktorým si ich pri ich čítaní môžeme predstaviť veľmi konkrétnu osobu:

* Oči roztržito
* A už nikdy neplačú.
* A tvár sa zdá byť bledšia
* Z lila hodvábu,
* Takmer siaha po obočie
* Moje voľné rany.

Žena, o ktorej píše A. Achmatová, je krásna a smutná. Jej smútok je láska. Neopätovaná láska - tento pocit preniká Achmatovovými básňami. Láska je vždy bolesť, vždy ťažká. Pretože nie každý je obdarovaný láskou a lyrická hrdinka so svojou láskou jednoducho nemá kam ísť. Preto je lyrická hrdinka v skutočnosti bezdomovec („ach, ja som doma, akoby som nebola doma“), všetky domy, v ktorých by mohla žiť, sú stratené: Dudy mrznú v diaľke, Sneh letí ako čerešňové kvety. A zjavne nikto nevie, že tu nie je biely dom. Neopätovaná láska sa stáva zdrojom tvorivosti. Najpodstatnejším rysom lyrickej hrdinky A. Achmatovej je, že je poetka. Poetická tvorivosť neustále sprevádza jej život, je jeho hlavnou náplňou. V poézii nachádzajú riešenie trápenia lásky a poézia je jediný spôsob, ako uchovať prežité:

* Ste ťažký, milujete pamäť!

* Spievam a horím v tvojom dyme.

Pamäť, ktorá spája časy, je základom básnikovho osudu. Pre lyrickú hrdinku A. Achmatovovú nie je dôležitá iba „milostná pamäť“, ale predovšetkým pamäť histórie a pamäť kultúry. Lyrická hrdinka A. Achmatovej, ktorá prežila historické kataklizmy, chápe, že práve vtedy „keď je pochovaná epocha“, „môžete počuť, ako čas beží”, Práve v týchto chvíľach vzniká potreba ukázať, že doba pochovania nezmizla, minulosť je prítomná v súčasnosti. Preto v básni „V štyridsiatom roku“, ktorej samotný názov je dátumom obrovskej spoločenskej kataklizmy, sú vzkriesené už minulé vojny - Anglo-Boer („s puškami bóraxu“), prvá svetová vojna („Varyag“ a „kórejčina“ išli na východ “) ... Lyrická hrdinka A. Achmatová sa z nejakého dôvodu nazýva Kitežan - koniec koncov, v meste Kitež začali zvoniť zvony v predvečer veľkých katastrof. Lyrickú hrdinku A. Achmatovovú možno skutočne nazvať prorokyňou. Rovnako ako všetci veľkí básnici, aj ona je ohromená predtuchami, ktoré sa neustále napĺňajú:

* Volal som smrti drahý,
* A zomrel jeden za druhým.
* Ach, beda mi!
* Tieto hroby
* Predpovedané mojím slovom.

Poetické slovo teda vracia minulosť a predpovedá budúcnosť. Preto A. Achmatovová na konci svojho života povie: „Nikdy som neprestala písať poéziu. Pre mňa sú spojením s mojím časom, s nový život mojich ľudí ... Som šťastná, že som prežila tieto roky a videla udalosti, ktoré boli neprekonateľné. ““